Kto sme
Emauzy sú spoločenstvom prevažne mladých veriacich ľudí, ktorí spolu uctievajú Boha, modlia sa, stretávajú sa pri Božom slove a slúžia tam, kde cítia, že ich Boh volá.
Spoločenstvo funguje na ekumenickom princípe - stretávajú sa v ňom veriaci viacerých konfesií. Veríme, že aj napriek odlišnostiam v životoch kresťanských cirkví môžeme žiť v jednote, modliť sa spolu a slúžiť tým, ktorí to potrebujú.
Emauzy vznikli v roku 1999, kedy sa začala stretávať skupina ľudí, ktorých sa dotkol Boh na evanjelizačnom kurze Filip. Vekové zloženie členov spoločenstva aj ich spoločenský status boli v tom čase veľmi rozmanité.
V súčasnosti sa naša služba zameriava predovšetkým na tieto oblasti:
-
chvály a uctievanie - pravidelné koncerty chvál,
-
evanjelizácia a misia,
-
služba deťom a mladým ľuďom ulice - v rámci nízkoprahového klubu a na ulici,
-
služba ľuďom žijúcim v azylovom dome.
Vznikli sme, pretože sme dostali milosť vystúpiť z vlaku rútiaceho sa k sebazničeniu, aby sme hľadali svetielko, nesmelo blikotajúce v tme, a potom prišla explózia lásky zasahujúca každú bunku tela, a toto sa volá obrátenie.
Vtedy pochopíme tú jednoduchosť bytia v láske, som milovaný taký ,aký som, a patrím k večnému poriadku stvoriteľského úmyslu prijať zodpovednosť za stav nám zvereného sveta v hladine ľudskosti a zodpovednosti jeden za druhého, v potrebe upozorňovať na to, že On stojí pri dverách a klope, klope a klope, kým mu neotvoria, a že prináša radosť, pokoj a lásku, zmysel všetkého pomíňajúceho, dávajúc poriadok všetkým veciam, pretože On nikdy nestratil kontrolu.
Potom máme silu vykročiť proti prúdu a nasledovať to volanie nevyšliapanými cestičkami a krok za krokom zdolávame i tú najvyššiu horu. Všetci nás odsúdia, pretože je to celé bez logiky, po hlave vrhnutí do najväčšej hlbočiny, ale zistíme,že môžeme chodiť po vode. A tomu sa hovorí viera.
Potom žijeme život zázrakov, preciťujeme na sebe, že všetko je možné, že sme viac ako vrabci, alebo poľné ľalie, že si môžeme zobrať podiel na dedičstve Otca Kráľa, ktorý zo srdca ochotne zveruje správcovstvo vecí. A vtedy je nám dopriate počuť tlkot jeho srdca a jeho bolesť a plač nad stratenými a jeho otázku konkrétne mne: „Pomôžeš mi s tým niečo urobiť?“
Vtedy vieme, že máme autoritu konať, dvere sa otvárajú, sú posielaní ľudia, a všetko zaopatrenie a platíme iba jediným horčičným semienkom viery. Bol nám vložený samaritánsky princíp, že netreba deklarovať potrebu pomoci, netreba volať záchranku tam tomu dobitému v prachu cesty, netreba kontaktovať príslušné úrady, aby už konečne začali konať, netreba oslovovať masovokomunikačné prostriedky, aby sme vzbudili záujem verejnosti, ale treba použiť vlastného osla a vlastné peniaze, zamazať si vlastné ruky o jeho rany a podstúpiť náročnú cestu do jeho bezpečia. Tým príbeh končí a my sme sa nedozvedeli, či dotyčný doráňaný si vedel túto pomoc oceniť, alebo či sa po uzdravení nezaplietol do ďalšej šarvátky.
Tu niekde sme sa dostali, ale cesta pokračuje ďalej, vlečieme sa námahami dní vo vidine toho, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo nám pripravil, a vieme, že jediné, čo zostáva, je láska, a že môžeme robiť i chyby, ale Ten, ktorý má všetko v rukách, pretvára uhlíky na diamanty, kráča pred nami a všetko je pre neho použiteľné, že všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje.